Vrabčekovo

Ahojte :). Pokračujem druhým „dielom“ neprávd o ktorých si myslím, že je kresťanstvu a to predovšetkým RKC vytknuté. Mnohokrát sa stretávam s výrokmi o inkvizícii, ktoré sú častokrát veľmi vzdialené pravde. Určite, veď to tak predsa musí byť, tvrdí to drvivá väčšina, hovoria to v médiách, v rádiu, tak je to vyobrazované vo filmoch(niekedy bohužial aj v kvázi historických či dokumentárnych), tak to povedali aj pani učiteľka na hodine dejepisu, tak je to aj v knihe! Samozrejme, môže za to aj minulý réžim, ktorý tu bol, že má toľko ľudí nepravdivé informácie o inkvizícii. Ľuďom sa pri slove inkvizícia neraz zjaví pred očami čarodejnica ako ju bezmilosti idú upáliť na hranici predstavitelia RKC, len preto, že mala ryšavé vlasy či opäť sadistický a krutý inkvizítor a nevinný kacír. No ako to už častokrát býva, nie je všetko tak, ako sa zdá. Pre tento článok som čerpala dosť aj zo slov pána Radomíra Malého, českého historika, špecialistu na cirkevné dejiny.

Ostaňme už pri vyššie spomenutých čarodejniciach.
V skutočnosti cirkev nie lenže neupaľovala bosorky, ale taktiež ich ani neprenasledovala. Cirkev priam naopak vieru v ne popierala, táto doslova povera bola v stredoveku odstránená a ožila opäť až v renesancii spolu s pohanstvom. Stávalo sa aj to, že sa ženy samé priznávali k bosoráckym praktikám, no inkvzítori ich len odbili. A čo je podstatné, čarodejnícke procesy nie sú fenoménom 12. až 13. storočia, ale až 15.-16. stor. A čo je ešte podstatnejšie, že sa na týchto procesoch nepodieľali len cirkevní predstavení, ale rovnako aj celok spoločnosti. Proti týmto procesom najviac vystupovala najhoršie vykresľovaná-rímska inkvizícia. Dokonca generálny predstavený kardinál Desiderio Scaglia na začiatku 17. storočia vydal proti čarodejníckym procesom ostrý dokument, v cirkevnom štáte protičarodejnické besnenie vôbec neexistovalo. Čo sa však naozaj diali boli doslova „ľudové súdy“. Išlo o to, že obyvatelia sami vzali veci do vlastných rúk a danú osobu zlinčovali, či dokonca upálil. No bolo to bez vedomia inkvizície, tá s tým nemala nič. Neskoršia propaganda to s ňou však spája a tak je tomu aj dodnes. Bohužiaľ.
Za vedecké pokroky smrť na hranici?
V predchádzajúcom článku som už spomenula niektorých veriacich vedcov, zaujímavé, ani jedného z nich nečakalo mučenie, poprava či upálenie, ale práve naopak mali podporu aj zo strany cirkvi.Za rozvoj vedy vďačíme aj kláštorom. Medzi najviac skloňované mená s touto problematikou patrí Galileo Galilei a Giordan Bruno. O Brunovi padajú nepravdivé informácie a to predovšetkým, že bol mučenníkom vedy. Bol upálený ako kacír pre svoje teologické, nie vedecké názory, svoju úlohu tu zohrali aj jeho kriminálne činy. Podozrenie, že svojho rádového predstaveného hodil do Tibery, ale hlavne udávanie katolíkov, kedy ich mnoho skončilo za mágiu, sodómiu.
V prípade Galilea to bol skutočne omyl. Najväčším problémom však bolo, že nemal žiadne dôkazy pre svoje tvrdenia, no bohužiaľ ich mať ani nemohol. Inkvizícia mu pôvodne nezakázala hlásať heliocentrický názor, chcela po ňom len, aby ho predkladal ako svoju hypotézu a nie ako „zaručenú“ pravdu, čo Galileo nerešpektoval. Je klamstvom, že Galileo bol prenasledovaný, všetok jeho „trest“ spočíval v tom, že sa musel denne modliť niekoľkými kajúcnymi žalmami.Katolícka cirkev sa neskôr ospravedlnila za prípad s Galileom.

Kacírstvo
Do konca 13. storočia bol pre nich zakázaný trest smrti. Svoj názor na to zmenila po krvavej činnosti albigenských kacírov v 12. a 13. storočí. Takáto činnosť heretikov ich však zväčša aj charakterizovala (do príkladu uvediem husitov). Povraždili niekoľko ľudí, ktorí sa nechceli vdať svojho katolíckeho presvedčenia a to obzvlášť sadistickým spôsobom, žien a detí vrátane. Prebodnutie na kópiu, upálenie, dobytie palcátmi, či dobodanie bolo úplne bežné v týchto prípadoch.
Počty obetí inkvizície
Prirodzene, nevieme určiť ich presný počet. Veľa ľudí dnes verí, že počas inkvizície zomrelo viac ľudí ako za svetových vojen, či rôznych morových ochorení. Niektoré čísla sú však naozaj smiešne a je z nich cítiť jasnú nenávistnú propagandu voči katolicizmu. Jedna z pomedzi množstva populárnych kníh zaoberajúca sa touto tématikou dokonca tvrdí, že počet obetí je približne 95 miliónov, čo je skutočný nezmysel. Keď už len zoberieme do úvahy fakt, že inkvizícia neexistovala vo východnej ani severnej Európe. Inkvizícia nemohla zabiť také množstvo ľudí z jednoduchého dôvodu a to, že takí počet ľudí v tom čase v tej oblasti nebol. A propo: Počet obetí inkvizície a náboženského prenasledovania nekatolíkov činí za obdobie zhruba 500 rokov niekoľko tisíc, zatiaľ čo počet nevinných obetí Francúzskej revolúcie, oslavované ako počiatok éry slobody a ľudských práv, činí len behom dvoch rokov státisíce. Aj deti boli Potápanie v riekach a batoľatá nosená na bajonetoch, jednalo sa prevažne o katolíkmi.
„Dielo“ Kladivo na čarodejnice
KTO a prečo ho vymyslel? 

Dan Brown vo svojej knihe medziiným tvrdí, že katolícka inkvizícia vydala najkrvavejšiu knihu v dejinách ľudstva, aká bola kedy proti ženám spísaná a to pod názvom Kladivo na čarodejnice, v lat. orig. Malleus Maleficarum. Táto kniha bola skutočne vydaná, ale určite nie, ako oficiálna príručka katolíckej inkvizície. Jej autorom bol človek, Heinrich Kramer , ktorého extrémistické a zvrátené myšlienky obsahovala.Kramer pôsobil, ako inkvizítor v Nemecku, ale so svojimi názormi vzbudzoval u svojich kolegov iba odpor a pohŕdanie.   Kramer však už nasledujúci rok narazil na razantný odpor katolíckej hierarchie, keď viedol proces proti 57 obvineným v Innsbrucku. Tamojší biskup bol tak podráždený Kramerovou posadnutosťou skúmať sexuálne správanie podozrivých čarodejníc, že celý proces zastavil a zrušil. Vyhlásil dokonca, že diabol bol prítomný skôr v inkvizítorovi a nie v údajných čarodejniciach, ktoré biskup všetky oslobodil.  Rozhodol sa, že napíše „odbornú“ knihu o čarodejníctve. Pribral si k tomu, ako konzultanta a spoluautora, priora dominikánskeho konventu v Kolíne nad Rýnom, Jacoba Sprengera. Ten potom, keď bola kniha Kladivo na čarodejnice hotová, predložil jej text na schválenie Teologickej fakulte, Kolínskej univerzity.  Fakulta však na sklamanie oboch pánov knihu zavrhla, ako neetickú a odporujúcu katolíckemu učeniu. Kramer sa tým ale nevzdal a napriek nesúhlasu svojho spoluautora Sprengera, Kladivo na čarodejnice vydal r.1487 sám. Historickou pravdou však je, že katolícka inkvizícia knihu v r.1490 odsúdila a zakázala! Cirkevné inkvizičné tribunály ju ani nikdy nepoužívali. O niekoľko desaťročí neskôr, keď vypuklo masové šialenstvo ohľadom čarodejníc, ju civilné súdy, ktoré tieto procesy prebrali, používali, ako pomôcku.

Najväčší počet prenasledovaní

Najväčšie vlny prenasledovania boli bez pochyby v období reformácie. Len málokto si totiž uvedomuje, koľko prípadov sa odohralo práve v protestantských kniežatstvách. Tiež koľko z nich majú na svedomí samozvaní sudcovia. Možno ich však spájať s inkvizíciou? Nie, práve naopak. Skutoční inkvizítori, ktorí mali na výkon tejto funkcie oprávnenie Ríma, teda pápežskej kúrie sa v rámci možnosti pokúšali podobným praktikám zabrániť. Ak sa jednalo o protestantské územie, nemohli už vôbec nič. Avšak niekedy sa o záchranu podarilo. Bolo to aj v prípade „bosoráckych“ detí, ktoré mali vykrvácať na smrť, no podarilo sa ich zachrániť a odviesť do severného Talianska. Zaujímavosťou je aj fakt, že najznámejšie prípady bosoráctva sa odohrali práve v protestanstkých krajinách. Neexistovalo ako v prípade inkvizície v podstate mierne odsúdenie na verejne pokánie. Oľutovanie a priznanie už nebolo poľahčujúcou okolnosťou. Naopak, priznanie priviedlo obvineného priamo na hranicu a nejaký poriadok v tom neexistoval. Zaujímavé, že posledná bosorka v Európe bola upálená práve v protestantskom Švajčiarsku.  

A čo si treba ešte na záver uvedomiť. Nám sa v dnešnej dobe toto mučenie zdá byť hrozné, no vtedajší obyvatelia sa na to pozerali úplne inak.
Týmto článkom som nechcela nijako obhajovať inkvizíciu, ale uviesť veci tak ako sa aj skutočne vykonali. Stretla som sa už aj s pokusmi, kedy sa ľudia poukazovaním na inkvizíviu snažili poukázať na nelegitímnosť cirkvi a keď sa takto správali predstavení cirkvi, tak to nemôže byť tá cirkev, ktorú založil Pán.Dokonca v prípade trestných činov svetského charakteru bolo tvrdšie a častejšie než jeho použitie v prípade inkvizičných tribunálov.  Historikom sa však podarilo nájsť aj záznami ľudí, ktorí sa pred svetským súdom rúhali, aby sa mohli dostať na ten cirkevný. Nie je odveci si porovnať prísnu inkvizíciu s protestantským besnením. Tak teda prečo ešte stále ľudia majú o inkvizíci taký pokrivený obraz?